Mária Takács režisérka filmu Utajované roky

Utajované roky patria k filmom pojednávajúcim o minulosti GLBT ľudí, konkrétne o lesbickej minulosti. Prečo si tento film natočila, a akú majú podľa teba takéto filmy v queer kinematografii úlohu? Vlastne som tento film spravila pre väčšinovú spoločnosť, ale samozrejme aj pre GLBT komunitu. Keď som sa však nad tým viac zamyslela, rozhodla som sa venovať tento film väčšinovému publiku. Preto som nakoniec rozhovormi poverila novinárku, neznalú problematiky. Dôvodom bolo, že som väčšinu žien osobne poznala a boli sme si veľmi blízke. Bolo by zvláštne pýtať sa na ich osobné životné cesty, pretože som ich poznala. Keby som kládla otázky ja, určite by som sa na isté veci nepýtala, pretože boli rovnako pre mňa ako i pre nich úplne jasné. Taktiež by som ako lesbická aktivistka začala z iného uhla. Bola som však prítomná pri každom interview, a keď som mala pocit, že niečo chýba, spýtala som sa na to.

Ako bol film v Maďarsku prijatý? Veľmi dobre. Na premiéru prišlo okolo tristo ľudí. Film bol rovnako úspešný v našej komunite, jako aj vo väčinovej spoločnosti. Na siedmom ročníku dokumentárneho festivalu o ľudských právach Verzio v Budapešti sme vyhrali cenu divákov.

Venovali ste sa vo svojich predošlých filmoch tiež queer tematike? Môj prvý film Eklektika Tánciskola (Tanečná škola Eklektika) sa venoval tematike tanečných škôl pre páry rovnakého pohlavia. V tej dobe som študovala na filmovej škole a bolo dôležité vysloviť sa k veci, ktorá bola dôležitá pre mňa a pre moje priateľky – boli sme fascinované fenoménom tanca pre páry rovnakého pohlavia, sledovali sme súťaže v tanci vo svete. Bolo kľúčové podeliť sa s publikom o túto skúsenosť. V roku 2000 sme založili lesbickú filmovú radu v Budapešti a vďaka tomu, že sme boli aktivistky známe v komunite, sme tento film mohli natočiť a premietnuť ho na gay pride v Budapešti. Napriek tomu, že sme ho nemohli premietať v normálnom kine, mohli sme ho posielať na festivaly v zahraničí. Dôvodom bolo to, že niektoré protagonistky sa nechceli k svojej orientácii verejne priznať, nechceli ukázať svoje tváre. Utajované roky boli prvým filmom, kde som jasne svojim protagonistkám povedala, že ak majú strach ukázať sa širšiemu publiku, tak sa filmu nemôžu zúčastniť. Napokon to tri staršie lesby odmietli, aj keď som sa snažila ich presvedčiť. Akú rolu podľa teba hrá queer film v post-komunistických krajinách? Didaktickú. Mal by učiť väčšinovú spoločnosť sa s touto témou zoznámiť a prijať nás. Queer film by mal priblížiť naše skúsenosti, pocity a životy ostatným, ukázať im, že máme spoločné cesty. Keď som točila tento film, bavila som sa s jednou mladou sociálnou pracovníčkou, ktorá bola veľmi prekvapená, že máme svoju minulosť. Myslela si totiž, že lesbická kultúra vznikla iba po roku 1989 a je produktom Západu. Preto je dôležité GLBT minulosť ukazovať.

Utajované roky budú vydané na DVD. Kedy si ho budeme môcť kúpiť? Mali sme možnosť požiadať o grant, o Cenu Sociálnej Integrácie Erste Bank. Do súťaže sa prihlásilo viac než tisíc účastníkov z desiatich krajín sveta a len tridsať tento grant dostalo. My sme boli jedným z nich. Toto dokazuje, že Utajované roky sú dôležité nielen pre GLBT komunitu, ale aj pre väčšinovú spoločnosť, na ktorú bol tento film cielený. Vďaka tomuto grantu sme mohli financovať vydanie DVD a jeho otitulkovanie do viacerých jazykov (nielen do svetových, ale aj regionálnych, napríklad do slovenčiny). Na pultoch bude v marci budúceho roku.

Michaela Pňačeková